Veľmi populárne je v súčasnosti nadávanie do buzerantov, pretože v sebe obsahuje
aj ponižovanie. Muži sa boja používať zdrobnelinky, aby neboli považovaní za
teplých a správajú sa pre istotu vulgárne mysliac si, že je to opak zženštilosti.
Pekný vnímavý muž je pre jednoduchších drsňákov homoš takmer automaticky.
Ak to však v zdraví prežije, veľmi zosilnie, pochopí dôvod a môže o tom napísať.
Ohováranie je ponižovanie menej intenzívne a viacej zákerné poza chrbát. Kolotoč
vzájomného okydávania, z ktorého keď niekto vystúpi, dostáva dávky dvojnásobné.
Naproti tomu výsmech je skúška presvedčenia. Ak si človek stojí za svojou
pravdou, mal by ho vydržať. Výsmech môže byť vedený snahou zraniť, ale môže byť
myslený aj v dobrom, aby si človek, na ktorom nám záleží, niečo dokázal uvedomiť.
A ako ten strašný satan v ľudskej koži dopadol? Zahádzaný špinou slov
objavil na dne radosť z toho, že na neho nehádzali kamene. Je tak silný,
že každá reakcia je neprimeraná obrana a jeho myšlienky môžu rozbiť hlavu.
P.S.: Viem, že o týchto témach je ťažké verejne diskutovať a ešte ťažšie pod takým článkom autorovi nadávať. Dám tu kópiu mailu Niekomu, hoci podnet bol inteligentnejší ako moja odpoveď, ktorá bola viac spontánna ako premyslená.
...chapem ze hajite svoju cest. V spominanom 15. storoci boli ludia ochotni pre obhajobu cti aj zomriet v suboji. Ked sa Vas niekto snazi urazit, vypoveda len o sebe, o svojom sposobe myslenia, ale vobec tak nic nehovori o Vas. Ano, vo vyspelejsej spolocnosti by ste sa ani nemusel branit, pretoze vsetci by takeho cloveka povazovali za chudaka, ktory degraduje ineho, pretoze sa sam citi ponizeny. Odpovedanim rovnakym sposobom sa vsak utoky len zacyklia. Zniest krivdu a nadavky bez oplacania vyzaduje velmi velku dusevnu silu a malokto k tomu dospeje za cely zivot. Preto tak dlho trva dostat sa z toho spolocenskeho marazmu. Ked uz sa clovek nedokaze preniest cez slovne utoky, myslim ze je lepsie reagovat slusnou ironiou, ktora svedci o dusevnej prevahe.